„Jediná šanca, aby raz na našej prekrásnej modrej planéte zavládol mier, láska a pochopenie, je totiž v rukách jediného človeka. Koho? Teba, ktorý čítaš tieto slová. Lebo keď ty, čitateľ môj milý, budeš šťastný, bude šťastné aj tvoje okolie. Dobre si zapamätaj túto vetu, pretože pre matku Zem a ľudstvo nemôžeš spraviť nič viac, ako keď samého seba urobíš šťastným.“
(Pavel „Hirax“ Baričák)
„Ďakujem tým hore, že môžem vidieť aj za roh všetkých mojich obrazov, tieňov a planét.“
(Ján Marton)
„Pokiaľ si zachováme čo len malú dušičku bláznivého dieťaťa, nikdy nebudeme nešťastní.“
(Juraj Hnilica)
Pri čítaní mystického románu Červený lev (Nápoj večného života) som si uvedomila, že hlt z prameňa rieky zabudnutia po smrti človeka (teda zániku jeho fyzického tela) je zrejme akýmsi božím darom, alebo vykúpením. Totiž, ak by sme si museli so sebou vláčiť všetky spomienky na predošlé životy, stratila by sa podstata bytia a učenia sa. Za včerajšie omyly by sme sa zrejme ospravedlňovali o dve – tri existencie neskôr s vedomím, že si to môžeme dovoliť. Síce sa hovorí, že čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra a máš zaručene dva dni voľna, ale zrejme sa to netýka tých neodkladných „záležitostí“ ako je žiť, milovať, veriť, stavať, búrať, hľadať, nachádzať a znova strácať...
To, že aspoň by sme nevstupovali do tej istej rieky dvakrát je len odzrkadlením úbohej výhovorky, vďaka ktorej sa snažíme ospravedlniť samých seba pri zdanlivom viacnásobnom zlyhaní. Do tých istých riek vstupujeme (vedome, či nevedome) aj počas jedného, jediného života (o ktorom vieme, že ho žijeme) dovtedy, kým sa z danej lekcie konzekventne nepoučíme. Zrejme to tak má byť. Veď to, že nás občas popáli rozžeravená rajnica ešte neznamená, že prestaneme nadobro variť. Možno si nabudúce dáme chňapku, ktorú (ak začne horieť) včas zhodíme na úplne nový koberec. Nuž, s jednou z tých bolestí sa vždy vyrovnávame ľahšie, ale podstata vždy zostáva v horení. Keby sa ma však „niekto z hora“ opýtal, či by som si nechcela čo – to naveky zapamätať?!...Hm-hm-hmmmm...o tom niet pochýb! Zdvihnite prosím ruky, aby som videla, či sa plavíme na jednej lodi.
Neviem, čo ma spája s Hiraxom. Zrejme iba taký malý, nevinný priamočiary pohľad na Severný ostrov Nového Zélandu. Možno si poviete, že dnes sa to dá. Človek si sadne k spomalenému internetu, posťahuje si zopár užitočných informácií, okorení ich rúškom svojej fantázie, a je z toho príbeh, ktorému aj sám uverí. Ale k čomu je potom dobrý ten nezmyselný boj s vlastným vnútrom, listovanie v dávno zabudnutých denníkoch hľadanie a nachádzanie súvislostí?! Nie, nebola som na Novom Zélande, ale mám v sebe zakódovanú akúsi reminiscenciu, ktorú na internete nenájdete. Nedá sa totiž opísať slovami. Ako keby ste sa rútili úplne zhora k tým najkrajším hviezdam, ale spomienka na pád vám už nedovolí klesnúť hlbšie. V tej chvíli neviete, či je to dobré, alebo zlé...proste to je! Ste v strede svojho „Ja“ a stávate sa režisérom vlastného filmu.
Pavel „Hirax“ Baričák je prozaik, poet, vydavateľ, hudobník, fotograf, cestovateľ, bloger, filozof, motivátor...a ja tá, ktorá to jednoducho musela napísať. Určite nie kvôli nemu, skôr tak kvôli sebe. A vlastne aj kvôli Vám. Jasné, že je predovšetkým ľudskou bytosťou, ale prečo by som mala tajiť to, v čom vyniká? To, aby ste „videli“, že to nie je len tak...Viete si to predstaviť? Opýtal sa ma, či som si plne vedomá svojho talentu?! Ja??? Taká malá sivá myška nášho mesta? Asi som mu od úplného prekvapenia zabudla dať priamu odpoveď, ale či veríte, alebo nie...v mysli som od radosti vyletela až k oblakom. Zajtra, keď sa budem dívať „zdola“ na svoje vlastné ukrižované ego mi to možno bude pripadať detinsky, ale dnes ešte nie...dnes som „iba“ šťastná. Ďakujem, že ma v tom podporujete!
Takže odznova! Keď mi Hirax napísal, že sa chystá tretí diel Šlabikára šťastia ešte som netušila, že jeho veta bude mať aj pokračovanie. Mala! Totiž, opýtal sa ma, či by mohol zaradiť môj vlastný príbeh do jednej z možných kapitol. Tuším som onemela od úžasu. Dívala som sa pred seba, popíjala som mierne sladený čaj a hovorila som si: „Áno, dobré ránko Dadka“. V strede môjho vesmíru sa miešala substancia šťastia, vďaky a pokory. A vždy keď do seba narazili zvolala som: „Boooooooože, a to naozaj?“ Vtedy som ešte netušila, že Paľkovu ústretovosť a bezprostrednosť budem môcť onedlho sledovať aj zblízka na jednej z jeho úžasných prednášok vo Fiľakove. Ja neviem opísať ten moment prekvapenia. (A to som chcela byť fakticky spisovateľkou) Možno je to tým, že slovné spojenia typu: „Bolo super“ sa mi zdajú fádne oproti tomu, čo som vnútorne prežívala. Áno, to sú presne tie pocity, ktoré Vám dodávajú krídla a chuť tancovať naboso v daždi. Nuž, sú to krásne spomienky. S Ďurim „Ďurikesom“ Hnilicom a Jankom Martonom (ktorý ma mimochodom svojim príbehom v Šlabikári šťastia č. 3 rozosmial aj rozplakal) tvorili fantastické trio, ktoré nás rozosmievalo celé tri hodiny.
Negatívna kritika? Z mojej strany iba jedna jediná. Čas! Ja proste nedokážem pochopiť, že prečo tak ukrutne rýchlo letí??? Toooľko prežitých udalostí mám za sebou a ešte stále som si nezvykla. Veď práve...
Čo sa mi najviac na Hiraxovi páči? To, ako oduševnene rozpráva o svojej krásnej rodinke, čím kladie dôraz na reálne ľudské hodnoty. Človek má pri počúvaní jeho prednášok pocit, že sa ozaj narodil z úplne prostého dôvodu...aby sa učil, tvoril a hlavne, aby bol pri tom všetkom duševne slobodný a šťastný. Čo viac dodať? Asi ešte jedno veľmi- veľmi jednoduché slovíčko (a za ním minimálne tisíc riadkov ticha...). ĎAKUJEM!!!
Ďakujem svojim láskam za vietor v krídlach :-)