Memories - Dadka - Pod záštitou mesta Tornaľa

Nezúčastnila sa na pohrebe milovaného človeka. Mala svoje vlastné rituály na zahnanie smútku. Sedela s pokrčenými kolenami pri malom ohnisku a sledovala tanec žeravých uhlíkov. V duchu si premietala všetky spoločne strávené chvíle. Opustil ju skôr, než našiel smrť v útrobách zruinovanej budovy a predsa to tak bolí. Už nikdy viac nemôže tajne dúfať, že ich srdcia dozrejú a spoločný život sa tak stane jedine otázkou času. Spájala ich čistá, nevinná láska, a rozdeľovali svety. Iná kultúra, iné mravy. On nechcel popustiť a ona nedokázala. Napriek tomu, že to od nej ani nežiadal, nevedel sa zmieriť s tým, že sa jeho návratom domov všetky putá preseknú. Nedokázal ju celkom opustiť a tak osud rozhodol. Jeho telo nehybne leží na cintoríne v Kauai – Ngongotaha, neďaleko mesta Rotorua.

Všetci to pripisujú nešťastnej náhode a ona presne vie ako jej dopomohol. Prestal bojovať o svoj život, ba čo viac, kráčal napospas smrti s otvorenou náručou. Možno veril, že ho ten jeho Boh zachráni. Nedokázala plakať. Napriek tomu, že stratila odraz svojej duše v jeho prekrásnom zraku. Napriek tomu, že už nikdy viac neuvidí skrz neho svoju šťastnú tvár. Tíško sedela a načúvala šumu vetra. Pri rozdúchavaní pahreby sa k nej prikotúľal žeravý uhlík. Sarah ho bez rozmýšľania vzala kliešťami do ruky a pritlačila si ho silno k bruchu. Zvrieskla od bolesti. Vyjavilo sa jej ako ho so smiechom učí kráčať po rozpálených uhlíkoch, nakoniec sa stal obeťou žeravého dažďa pri výbuchu sopky Mount Tarawera. Koľká irónia osudu.

Sarah sa dotkla svojej čerstvej jazvy, ktorá ju bude po celý život sprevádzať. Vďaka tetovaniu, ktoré získala minulý rok podľa starých maorských zvykov si na fyzickú bolesť postupne zvykala. Ale na duševnú bolesť si človek len tak ľahko nezvykne. Tá k nej prišla ako nečakaný hosť a celý jej život obrátila naruby.

- Kde si, láska? – kvílila do tichej, hlbokej noci. Chvíľu čakala, či sa jej neobjaví Edwin za chrbtom, ako to mal vo zvyku. Ostal v nej odtlačok jeho detinského smiechu. Až teraz si uvedomila ako veľmi ho miluje.

Konečne plakala.

Padla na úplné dno priepasti. Vedela, že ak chce prežiť, musí sa z nej čo najskôr vyhrabať. Nechcela prežiť...teraz nie. Vzal si so sebou polovicu jej srdca a tá ďalšia polovica bude žiť zo spomienok. Dá sa to vôbec nazvať životom?

- Mal si včas odísť domov! – kričala do ticha – Čo domov? Nemal si vôbec prísť! Nemala som ťa stretnúť, nemala som sa zamilovať.

Bola nahnevaná, na neho, na seba, na život. Únava jej sadla na viečka a vdýchla do nej vieru, že sa jej to celé iba zdá. Ráno, keď vstane zabehne rovno za Edwinom a povie mu, že život bez neho nemá zmysel, balí sa a cestuje s nim do Anglicka. Zvykne si, začlení sa, ak bude mať pocit, že pri nej stojí a má ju rád. Edwin jej určite povie to isté, že chce zostať, poddá sa maorským zvykom, len aby ju nestratil. Budú sa znova dohadovať ako malé deti. Pousmiala sa zo sna. Áno, je to láska na život a na smrť. Snívalo sa jej ako sa šantia pri jazere, ako sa ju letmo, znenazdajky dotkýna. Keď si spojili čelá na pozdrav, svet sa akoby na chvíľu zastavil. Zrazu tie dve mladé telá mali jedno srdce a jednu dušu. Už- už sa schyľovalo k bozku...

Sarah otvorila svoje krásne, vyplakané oči, ale strach jej nedovolil vstať zo zeme, kde včera v noci zaspala. Dotkla sa teda svojej boľavej jazvy na bruchu. Vodnaté pľuzgieriky jej pripomenuli, že je úplne zbytočné dúfať v osudný zvrat. Za dverami domu ju čakala tá istá spustošená krajina, ako včera a predvčerom.

Akurát, že konečne cítila potrebu zájsť do cintorína. Čerstvo vykopané hŕby zemín ju utvrdzovali v tom, že sa prebudila do tvrdej reality, že osud jednoducho nemá zľutovanie a šanca prežiť svoj život po boku milovaného človeka sa vytratila s prvým ranným oparom. Sadla si k jeho hrobu a zaprisahala mu lásku.

Vedela, že nekoná správne, ale nedokázala si pomôcť. Milovala ho. Netúžila po radách ustarostenej matky, nechcela počuť, že čas všetko vylieči. Nechcela byť vyliečená.

Odvtedy každý boží deň vyšla na cintorín, sadla si k hrobu svojho milovaného a vyrozprávala mu, čo sa jej počas dňa prihodilo. Predstavovala si ho, ako si všetko zapisuje. Rád písal, dá sa povedať, že písanie bolo jeho druhou láskou. Ilúzia ich spoločného života jej čoraz viac bledla v mysli. Prešli týždne, mesiace, roky...

V deň svojej svadby kráčala k nemu s výčitkami svedomia. Šum vetra jej odniekiaľ priniesol známy detinský hlas. – Si krásna nevesta. Chcem, aby si bola šťastná!

Pousmiala sa, to nemôže byť Edwin. Vedela, že si to iba nahovára, ale naučila sa byť šťastná...šťastná s vedomím, že ich osud nerozdelil naveky.

 

(Spracované podľa skutočného príbehu, fotky sú ilustračné)